Každý psí majiteľ určite pozná ten veľavravný pohľad psa, ktorý urobil niečo, čo nemal.
Možno sa vykakal na dlážku. Možno rozžul obľúbené vankúše na gauči alebo koberec na schodoch. Vy viete, že urobil niečo, čo urobiť nemal a očividne, to vie aj on. Keďže ste ľudská bytosť, keď vidíte ten pohľad v jeho očiach, pripíšete ho bežnej ľudskej emócii – vine.
Všetko to logicky dáva zmysel: Váš pes bol sám, urobil niečo, čo nemal urobiť (no vie to robiť výborne), a keď sa vám má za to zodpovedať, jeho tvár to povie všetko za neho. Pravdepodobne pri tom používate výrazy ako „Nie! Zlý pes! Zlý pes!“ alebo obdobnú verziu pokarhania.
Pravdou je, že aj napriek tomu, že vám to dáva logicky zmysel, pes v tejto chvíli nemá pocit viny. Namiesto toho cíti oveľa bežnejšiu, menej komplexnú emóciu: strach.
Toto tvrdenie je založené na štúdii z roku 2009, ktorú napísala odborníčka na psie poznávanie, Dr. Alexandra Horowitzová, autorka štúdií „Psie vnútro: Čo psy vidia, cítia a vedia“ z roku 2009 a „Byť psom: Nasledovanie psa do sveta vôní“ z roku 2016.
Štúdia Dr. Horowitzovej z roku 2009, „Odhalenie významu previnilého pohľadu: charakteristické znaky známeho správania psov“, sa špeciálne zameriava na to, ako si ľudia interpretujú psie emócie prostredníctvom sféry ľudských emócií. Jednoducho povedané: Ľudia majú sklony prisudzovať psom emócie založené na ľudských emóciách. „Previnilý“ pohľad je toho typickým príkladom.
„Pozriem sa na psa, ktorý sa tvári previnilo a mám pocit, že v ňom vidím vinu. A tak to je! Istým spôsobom sme totižto naprogramovaní vidieť to tak, čiže to nie je naša vina,“ tvrdí Dr. Horowitzová.
Ten pohľad je zreteľný: Pes sa prikrčí a ukáže čo najväčšie bielka svojich očí, pokým sa na vás pozerá. Možno sklopí uši, zívne si alebo olizuje vzduch. Všetko sú to pre psy charakteristické znaky prejavu strachu – znaky, ktoré si ľudia mylne priradzujú k vine.
Štúdia odhalila tieto fakty
Horowitzovej štúdia je jasná ukážka toho, ako ľudia zvyknú poľudšťovať svojich psov. Štúdia prebiehala nasledovne a odhalila tieto fakty:
- „Pokusy vystavovali psy príležitosti neposlúchnuť príkaz majiteľa, aby nezjedol lákavú maškrtu, pokým ten nebol v miestnosti a menili povedomie majiteľov o tom, čo psy robili počas ich neprítomnosti.“
- „Výsledky nepreukázali nijaký rozdiel v správaní v spojení s previnilým pohľadom. Práve naopak. Takéto správanie bolo možné vidieť v prípadoch, kedy majitelia vyhrešili svojich psov.“
- „Tieto výsledky indikujú, že lepší opis na takzvaný previnilý výraz je, že ide o odpoveď na majiteľove výhrady, nie o pocit viny z vykonaného priestupku.“
Stručne povedané, štúdia preukázala, že psy predvádzajúce „previnilý“ pohľad, v skutočnosti preukazovali strach z vynadania a nie vinu z vykonaného.
Dokážu sa teda psy cítiť vinne? Možno áno, možno nie.
„Zdá sa nepravdepodobné, že by psy zmýšľali rovnako o myslení, ako my, pretože v tomto ohľade majú veľmi rozdielne mozgy od tých ľudských. No vo väčšine ostatných aspektoch sú ich mozgy viac podobné ako rozdielne s tými našimi, tvrdí Dr. Horowitzová.
Prvá časť je zvlášť dôležitá – koncept „zmýšľania o myslení,“ občas známe ako „riadiace funkcie“ – pretože to znamená, že psy pravdepodobne nie sú schopné uvažovať nad tým, čo vykonali a rozhodnúť či spravili niečo zlé.
„Existuje pár prác, ktoré zobrazujú zvieratá schopné plánovať svoju budúcnosť a pamätať si špecifické epizódy zo svojej minulosti,“ vraví Horowitzová. „U psov nie je o niečom takom veľa záznamov. Čo však neznamená, že to tak nie je, ale je nutné povedať, že je skutočne náročné vytvoriť experimenty zameriavajúce sa na to.“
Psy, samozrejme, majú spomienky, ale myslieť si, že by na ne mysleli rovnako ako ľudia, je pravdepodobne mylné.
„Nespomínajú si na ne v nejakom jazyku,“ vraví Horowitzová. „Nerozprávajú o nich. Rozmýšľajú nad nimi pokým ležia na gauči a čakajú na vás kým sa vrátite domov? To nevieme. Nesmierne radi by sme to vedeli, no nevieme.“
Kvôli nedostatku štúdií, ktoré by vysvetľovali ako psy prežívajú svoje emócie a na akej báze funguje ich pamäť, rozhodneme sa použiť na ne naše ľudské chápanie emócií a pamätania.
„Keď si adoptujete psa, a zrazu žijete so psom, do týždňa máte názor na jeho osobnosť, čo má rád a na čo myslí. Je to prirodzený spôsob, akým predísť tomu, čo by sa mohlo stať so živočíchom, ktorého nepoznáte. Preto použijete ľudský spôsob chápania na porozumenie psovi,“ dodáva Horowitzová.
Zdroj: iflscience.com
